A keď mám pravdu povedať mne nevadí, zvykol som si, je osobitá, je svoja. Nie je pekná na pohľad, má však zvláštnu atmosféru, mixuje všetko to čo nás Slovákov tak charakterizuje, našťastie i bohužiaľ. Rozmanitosť. Ľudia, ponáhľajúci sa niekam za svojou vidinou, čakajúci, čo zabíjajú čas, krásne ženské kontrastujúce so špinavými bezdomovcami, študenti s obrovskými batohmi, exotickí turisti i vyššia vrstva vyvážajúca si zadky v prvej triede.
Všetkým však bola úplne ukradnutá , snáď ani meter šesťdesiat vysoká, tetuška kolísajúca sa zo strany na stranu. Možno by človek namietal, že bolo ľahké si ju nevšimnúť, lenže jej zakrvavená tvár a neistý krok by túto námietku rýchlo zmietli zo stola. Poviete si ďalší bezdomovec čo sa spil pod obraz boží a tak aj dopadol. Bohužiaľ nie, obyčajný človek ako mnohí z nás. Ľudia však prechádzali len tak okolo nej a i ja so zatajeným dychom som sledoval, kam sa až tetuška dokolíše. Čakal som kedy sa jej niekto ujme .... nestalo sa tak.
Ohlásili môj vlak. Postavil som sa a tak ako väčšina ignorantov som si kráčal na svoj vlak, jedným okom sledujúc tetušku ako si kráča bohviekam. Popritom som rozmýšľal, či hlavná stanica v Bratislave je naozaj to zákonite prvé čo by sa v našom hlavnom meste malo zmeniť. Načo sú nám rôzne iniciatívy, ktoré zlepšujú mesto, zjednodušujú nám ľudom život, nám ignorantom. Všetko to čo meníme, meníme vonku, nerobí to z nás lepších ľudí. Všetci čo si to myslíte, všetci čo hlásate robím to pre Slovensko, zastavte sa a zamyslite sa, kedy naposledy to čo ste spravili naozaj výrazne zlepšilo život ľuďom okolo vás, reálnym ľuďom, ktorých poznáte. Čo ste spravili nezištne? Tí čo si odpoviete pozitívne, gratulujem vám , pokračujte. My ostatní sa zamyslime, alebo aj nie, je to na vás, žite ďalej vo svojej ulite.
Na nástupišti mi došlo, že mi je zo seba zle, že nadávam na ľudí a ich ignoranciu, a sám som nič nespravil. Obzrel som sa vidiac tetušku utierajúc si rukávom už takmer zaschnutú krv z tváre. Zbehol som tých pár schodov dole a s otázkou, či nepotrebuje pomoc som jej podával papierové vreckovky. S úsmevom poďakovala a povedala, že je v poriadku. Uistil som sa, že to tak naozaj je a s lepším pocitom na duši som odišiel na vlak.
Niekedy netreba za každú cenu najprv meniť svet okolo nás, ale meniť to čo je vo vnútri. Tú zarážajúcu slepotu voči ľudom okolo nás, nezmyselný odstup, predsudky. Kým nezmeníme to, akí sme k sebe navzájom, tak nám novú zrekonštruovanú stanicu v Bratislave netreba, nezaslúžime si ju. A načo aj? Kvôli turistom ? Kašlať na nich, nech vidia ako to na Slovensku je. Momentálne totiž stanica v Bratislave presne odráža to, akí sme. Snáď sa to raz zmení. Dovtedy ako Ivan povedal, bude to iný druh radosti. Bude to smútok.
